Vydanie tretieho albumu „Lykaia“ sa SOEN rozhodli podporiť geograficky slušným turné po Európe. To, že nevynechali Košice bude iste aj zásluhou vydareného koncertu, kde vystupovali ako podpora PARADISE LOST a tomu už bude dobrých päť rokov, ktoré ubehli skôr než mi je milé. Aby v tom neboli sami, „support“ zabezpečili MADDER MORTEM, ktorí sú SOEN prinajmenšom rovnocennými partnermi.

Hneď úvodom musím pozitívne konštatovať, že koncert nepotreboval žiadne lokálne predkapely, ale s malým oneskorením začali rovno MADDER MORTEM. Charizmatickí Nóri na čele s nielen hlasovo výraznou speváčkou sú späť na koncertných pódiách po trinástich rokoch, ale nebolo to vôbec vidieť ani počuť. Počuť v úvodnom záseku „If I Could“ z novinkového albumu „Red Tooth And A Claw“ bolo jedine to, že im to šľape skvele a zvuk bude nielen na pomery klubu luxusný (aspoň z miesta kde som stál). Ďalším pre mňa príjemným prekvapením bol energický a svojský vokál  Agnete M. Kirkevaag, ktorý oprostený falošných tónov znel temer rovnako dobre ako zo štúdia. S takýmto nastavením človeku neostávalo nič iné len sa ponoriť do skvelých skladieb, kde obzvlášť dobre vypálili hity „Fallow Season“, „Necropol Lit“ alebo „Pitfall“. Nakoľko publikum nebolo extrémne výbušné, dobre vyzneli aj atmosférickejšie kúsky v podobe „Armour“ a záverečná „Underdogs“. Zvláštnym spôsobom fungovala aj komunikácia medzi publikom a kapelou i značné ovácie po každej skladbe i pozitívna energia, ktorou bol nabitý vzduch okrem obligátneho cigaretového dymu. V mojom rebríčku koncertov toto vystúpenie končí vysoko a bol to skvelý hudobný zážitok, ktorý som ani neočakával.

Po nevyhnutnej úprave pódia a hlavne odhaleniu bohatých bicích Martina Lopeza, sťaby najslávnejšej osoby zo SOEN, prišla na radu druhá hviezda večera. Úvodná „Canvas“ z debutového albumu bola skôr ešte hľadaním správneho zvuku, ale taktiež potvrdením faktu, že sa kapela od tohto albumu posunula niekam inam. Tento posun potvrdila hneď „Sectarian“ z čerstvej novinky, ktorá odstránila akékoľvek úvodné nedostatky a smršť riffov ako aj (Gibson) rockovejší zvuk gitár si musel podmaniť každého. K tomu vytiahnutá basgitara a úderná až silová hra Martina Lopéza vytvárali veľmi energickú rytmickú symbiózu, do ktorej sa nebol problém v skvelom zvuku ponoriť.

Album „Lykaia“ odznel skoro celý, obzvlášť krásne v živom podaní znela orientom ovplyvnená skladba „Jinn“, tvoriac veľmi hustú atmosféru, ktorú sa často nepodarí z albumu do koncertnej podoby dosť dobre previesť. Rovnako to fungovalo aj u „Pluton“ a v záverečnej „Lucidity“, čo mnou pohlo až emocionálne. Druhý gitarista sa častejšie ako gitare venoval klávesom, čo len podtrhuje rockovejšie a hudobne vyspelejšie nastavenie kapely. Spev bol miestami trocha utopený, ale to pri všetkých inštrumentálnych výkonoch bol zanedbateľný fakt. Vydýchnuť si nebol čas a nejaká hodina sa scvrkla v okamih.

Vydarená atmosféra a skvelý zvuk definovali koncert, o ktorom by som mohol ďalej písať len v superlatívoch. Na druhej strane návštevnosť dáva oprávnenie istým k pochybnostiam ohľadom budúcnosti vystúpenia takéhoto typu kapiel u nás. Teda kapiel, ktoré sú za hranicami dosť populárne v rámci žánru, ale našinci sa húfne dostavia skôr na osvedčené klasiky. 

Foto: Laci Schurger